Rozhovor pre Denník N

Najnovší a zároveň doteraz najdlhší rozhovor s PS vyšiel v Denníku N dnes – 14. júla 2015. Redaktorka Denníka N Tímea Becková sa pýtala mimo iného na rozdiely medzi slovenským a českým publikom, na spoluprácu s režisérmi Goldflamom či Rychlíkom, hľadanie komiky či doktorské štúdium na JAMU.

Celý rozhovor si môžete prečítať tu:

Čo je pre vás domáce publikum – české alebo slovenské? 

Nie, domáce publikum mám od Chebu po Košice. Je tam, kde môžem hrať slovensky.

Nebojíte sa, že vás domáci diváci budú poznať menej ako českí?

Ťažko povedať, či ma poznajú viac v Česku alebo na Slovensku, pretože to mám pomerne vyvážené. Vystúpenia mám tam aj tam, myslím si, že je to päťdesiat na päťdesiat. Často hrávam v Trenčíne, kde som doma. V Bratislave v poslednom čase menej, ale hrávam pravidelne v Martine, Piešťanoch, Košiciach, na mnohých festivaloch. V poslednej sezóne sa roztrhlo vrece so zahraničnými vystúpeniami. V Brne žijem už niekoľko rokov, pretože som tu najskôr študoval anglický a nórsky jazyk. Potom som si dal prihlášku na JAMU, čo vyšlo.

Prečo?

Amatérske divadlo som hral už od gymnázia. Po maturite som sa rozhodol študovať jazyky, chcel som tlmočiť a prekladať a ovládať čo najviac rečí. Popritom ma hranie stále viac bavilo. Keď som končil magistra na filozofickej fakulte, mal som šťastie, lebo na Janáčkovej akadémii práve otvárali pohybové herectvo v Ateliéri klaunskej scénickej a filmovej tvorby. To otvárajú len raz za tri roky. Činohra ani muzikál ma nezaujímali. Vzali ma, a tak som v júni 2010 absolvoval jazyky a v septembri som už študoval pohybové divadlo.

Najčastejšie sa divadelným školám vyčíta, že nekladú veľký dôraz na všeobecné vzdelanie študentov, skôr ich učia technikám herectva. Ale vy máte aj filozofické vzdelanie. Pomáha vám?

Jazyky mi teraz určite pomáhajú otvárať dvere do zahraničia. Každé ďalšie štúdium je jednoduchšie tým, že človek už má niečo za sebou. Napr. napísať bakalársku prácu na 30 strán v slovenčine po tom, ako som napísal magisterskú na 80 strán v nórčine, je príjemná záležitosť.

Je v Brne priaznivejšie prostredie pre tento typ divadla?

Je to možné. Česi sú viac zvyknutí na alternatívne a komediálne divadlo, je tu väčšia tradícia. Aj divadiel je v Česku viac. V Bratislave je ich síce dosť, ale mimo nej sú divadlá iba tu a tam. V Česku to nie je tak centralizované do hlavného mesta. Aj Brno či Ostrava má mnoho kvalitných divadiel, a takmer v každom menšom meste je profesionálne divadlo, či už je to Hradište, Zlín, či Budějovice… Takže tá sieť divadiel je v Česku širšia a možností viac.

Mnoho ľudí si nevie celkom predstaviť, čo asi znamená pojem pohybové herectvo. Ako by ste tento žáner priblížili niekomu, kto ho ešte nepozná?

Pozval by som ho na predstavenie. Pohybové herectvo je zmes mnohých disciplín, ten ateliér na JAMU je veľmi pestrý. Študovali sme moderný tanec, africký tanec, akrobaciu, improvizáciu. Je tam filmová tvorba, takže sa ľudia učia strihať, točiť a robiť krátke filmy, fotografovať. Študuje sa aj klaunské umenie, žonglovanie, tvorba gagu, robia sa pouličné produkcie. Je to alternatívny prístup k herectvu, ktoré na rozdiel od činohry väčšinou nevychádza z textu. Od rána do večera človek robí iné veci a napokon si sám vyberie cestu, ktorá ho najviac láka.

Ktorá je vaša cesta?

U mňa je to mix všetkých týchto prístupov. V hrách, ktoré si píšem a tvorím sa snažím využívať všetko, čo som sa naučil. Či už je to stand-up comedy či pantomína alebo tanec, snažím sa využívať všetky tieto prvky, nech je to originálnejšie. Nezaujíma ma jeden žáner, snažím sa ich kombinovať a prekračovať. To robí ťažkosti ľuďom, ktorí majú potrebu veci pomenovať. Napríklad na festivaloch sa ma pýtajú, ako ma majú nazvať do programu. Či som herec, či performer, mím, alebo klaun. Nechávam to na nich. Niekto to nazýva pantomímou, iný performanciou, niekto divadlom.

Nie je ťažké mať samého seba za jediného kolegu, za jediného spoluherca na javisku?

Na javisku som väčšinou sám, ale pri príprave spolupracujem s ďalšími divadelníkmi. Momentálne mám tri predstavenia jedného herca. Hlavne tými sa živím. Je to Chutilo vám, páni?, Zo ZOO a Autor. V roku 2011 vznikla hra Chutilo vám, páni?, s réžiou mi pomáhal Arnošt Goldflam. Minulý rok to bol Autor, toho režíroval Břetislav Rychlík. Na každú hru sa snažím ísť trochu inak. Kým prvé dve sú komédie charakterov, v ktorých je vyše 20 rôznych postáv a skáčem z jednej do druhej, Autor je úplne iný. Je celé postavené na jednej postave, kde jeden človek musí do hodiny napísať niečo nové, inak príde o prácu a o všetko.

Ako hľadáte komiku?

V poslednej dobe vychádzam prevažne z reálneho každodenného života. Človek len vojde do obchodu a sleduje. Počúva čo sa kde deje, kto čo rozpráva, čo sa ponúka, sledujem zamestnancov, skladníkov, zákazníkov… Napríklad včera som videl muža, ktorý spravil celý nákup s mobilom na uchu. Manželka mu asi 20 minút presne diktovala aký jogurt má kúpiť, koľko papričiek a pod. Možno je to normálne, ale mne to príde komické. Inšpirácia sa dá brať naozaj kdekoľvek. Takto robím výskum, chodím po obchodoch, denne chcem stráviť nejaký čas v tomto prostredí s perom a papierom.

Čerpáte len zo sledovania okolia, alebo aj z vlastných zážitkov?

Keď som písal Chutilo vám, páni? z prostredia reštaurácie, inšpiroval som sa v Anglicku. Dve letá som tam na ostrove Jersey brigádoval ako čašník. Sledoval som pozorne kolegov a následne vytváral charaktery podľa nich. Ďakujem im za to, že boli tak rozdielni a smiešni. Aj vďaka nim vznikla hra, ktorá mala nedávno v Libanone 75.reprízu.

Pri Autorovi je to tiež asi najmä o vás.

Áno, tam som za výskumom nemusel chodiť ďaleko. (smiech) Nepozoroval som ľudí ako píšu. Zapisoval som si veci, nápady a podstatne viac práce bolo s režisérom.

Ako vlastne vyzerá práca s režisérom, keď je človek hercom aj autorom textu? Zvlášť keď ide o osobnosti ako Břetislav Rychlík či Arnošt Goldflam.

Je pravda, že to nie je nejaká typická réžia, keď príde režisér a 6 týždňov denne spolupracuje s jedným tímom. Ide o môj text, ktorý tomu človeku predstavím už hotový. Je to réžia formou konzultácie. Ja to predvádzam a on hovorí, kde by sa čosi mohlo pridať, ubrať, čo je navyše. Je to spolupráca, v ktorej režisér dozerá a hádže nápady, chce do toho vložiť to svoje, čo by ho zaujímalo. Svoju víziu divadla. A potom je otázka, čo do diela vezmem a čo nie. Aj tým, že veľa cestujem, usilujem sa mať inscenácie minimalistické, čo sa týka scénografie. Rád cestujem len s košeľou a nohavicami. Ale v Autorovi už mám toho viac: telefón – pevnú linku, rýchlovarnú kanvicu, oblek s kravatou. To tam pán Rychlik presadil.

Bol to boj?

Trošku. Chcel tam ešte viac svetelných či zvukových efektov, ale ja sa snažím to udržať čo najjednoduchšie. Často keď niekam prídem, mám hodinu na to, aby som technikovi vysvetlil kedy pustiť zvuk, kedy zapnúť svetlá. Keby som prišiel s milión požiadavkami, tak porobí chyby. Skôr dôverujem tomu, čoho som ja schopný a nemám veľa nárokov na ostatných.

Režisér sa asi pri vás dostáva do úplne inej pozície. 

Je to úplne iný typ práce. Ani spolu netrávime toľko času, ako pri normálnej réžii. S pánom Rychlíkom som mal pri Autorovi desať stretnutí asi po dvoch-troch hodinách, takže je to vlastne taká spoluréžia. Každopádne mi veľmi pomohol a som mu vďačný.

No ale kto má posledné slovo?

Vždy nakoniec režisér. Ale je zaneprázdnený, zatiaľ to ešte ani raz nevidel, takže si to môžem aj tak hrať podľa seba (smiech).

Máte nejaký pevný scenár? Ľudia hovoria, že každá repríza je iná.

Mám scenár, ale vždy sa to mení. Vždy je rôzne publikum a priestor. Niekedy hrám pre 400 ľudí na obrovskom pódiu, inokedy pre 30 v malej kaviarni, niekedy som päť metrov od diváka a inokedy sa takmer dotýkame. Dosť sa to prispôsobuje. Napr. v Taliansku som hral pre školákov, v Iráne pre moslimské publikum. Hry prispôsobujem aj podľa reakcií publika. Vždy je tam improvizácia, snažím sa reagovať na podnety publika. Keď niekto niečo povie, alebo si kýchne, niekomu niečo padne, zazvoní telefón, všetko sa to snažím dostať do hry. Pretože divadlo je živé umenie, odohráva sa tu a teraz. Je to komunikatívne umenie.

Možno jediné umenie, ktoré stále komunikuje.  Baví vás však reprízovať vždy to isté?

Určite ma to baví, už len tie skúsenosti, ktoré nimi získavam. Keď to má človek zažité, už sa to ľahko hrá a môže si hľadať nuansy a detaily, ktoré predtým nemohol a nemal priestor. Myslím, že Zdeněk Svěrák raz povedal, že si predstavenie začne užívať zhruba od 30.reprízy. Čím viac je repríz, tým má herec viac priestoru, môže si to lepšie užiť. Už to má pod kožou a vedel by to zahrať aj odzadu o polnoci. Reprízy dodávajú istotu.

Prečo nepracujete v skupine?

Je to oveľa jednoduchšie, možno aj preto. Veľmi dobre sa skúša, dobre sa dohadujú časy skúšok aj termíny hrania. To je jedna vec. (smiech) Ale byť sám je aj výzva. Pre niektorých je to absolútny horor, stáť pred ľuďmi a povedať niečo, nebodaj ešte chcieť, aby to bolo zábavné. Je to na druhej strane aj skvelý pocit. Niečo si napísať, vytvoriť niečo z ničoho a potom s tým ísť pred ľudí. Vidieť, čo funguje a čo nie, skúšať. Niekedy zlyhať, prepísať a skúsiť znovu. Pretože moja tvorba je neustále hľadanie, nemám pocit, že to, čo som doteraz vytvoril, by bolo dokonalé. Vždy to môže byť lepšie. Stále sa snažím nájsť cestu, ktorá by bola optimálna. Hľadám ideálny tvar divadelnej hry jedného herca.

Máte aspoň hrubý náčrt ideálu?

Zatiaľ nie, ale to príde. Uvidí sa, čo prinesie ďalšia sezóna, lebo každý rok prichádzajú nové podnety a nečakané cenné skúsenosti. Aj hosťovanie v Národnom divadle Brno prišlo odrazu. Na festivale Next Wave v Prahe ma videl kritik Jan Rejžek a napísal o mne článok do Lidových novin. V deň, keď text vyšiel, mi zavolali z Národného, že chcú, aby som sa prišiel ukázať. O mesiac som tam už vystupoval v premiére Kráľa Oidipa. To sú náhodné udalosti, za ktoré som rád a ktoré neustále prichádzajú.

Hovoríte, že je v niečom jednoduchšie byť na javisku sám. Aj vaša scéna však býva minimalistická, na javisku je málo rekvizít. O koho sa opriete, keď sa náhodou pomýlite?

Je to tak, takéto barličky nemám. Opriem sa o improvizáciu a intuíciu. Ale mám aj hry, v ktorých nie som sám, napríklad s Jurom Hubinským máme hru Diagnóza: FRK!. Je pravda, že je oveľa ľahšie hrať s niekým ako sám. Pretože tam sú dialógy, mám omnoho viac času si všetko premyslieť. Užiť si tú chvíľu, keď ten druhý ťahá príbeh dopredu. V Oidipovi v Národnom nemám žiaden text a na javisku je nás cez dvadsať. V Divadle Bolka Polívku robíme predstavenie Re-Kabaret, tam je nás osem. Jeho druhé vydanie koncom júna vyšlo nad očakávania a bude mať čoskoro reprízy. Je dobré mať to pestré, hrať sám i v kolektíve.

Na doktorandskom štúdiu učíte pohybové herectvo a autorské písanie.

Píšeme krátke útvary, skeče. S tým, že prejdeme celou cestou autorskej tvorby: dáme si tému, študenti píšu, prečítame si to, potom je kritická diskusia a najlepšie veci na konci semestra inscenujeme. Od prvotného nápadu to oblúkom prejde až k tomu, že to nakoniec odohrajú pred živým publikom.

Čo znamená kritická diskusia? Čo je to najpodstatnejšie, čo chcete študentom odovzdať?

Zatiaľ mám za sebou iba prvé dva semestre učenia, takže sa tiež učím učiť. Nemôžem povedať, že som pedagóg so skúsenosťami a môžem dávať rozumy. Ale v autorskej tvorbe je dôležité byť originálny, byť sám sebou a stáť si za tým, čo človek napíše. V prvom rade tomu musí veriť, aby si to pred publikom obhájil. Neviem si predstaviť tú hrôzu, že by som napísal nejakú hru a išiel s ňou pred publikum bez toho, aby som jej sám veril.

Nestalo sa vám to ani v prvej hre?

Nie, nemyslím si. Človek asi v umení musí mať určité sebavedomie. Iba tak to môže za niečo stáť. Vždy, keď som napísal hru, v ktorej bol fór, alebo pár viet, ktorým som až tak neveril, tak to bolo cítiť a nikdy som to nezahral úplne naplno. Preto je prvoradé, aby som ja i študenti pri písaní bránili svoju identitu a stáli si za svojím dielom.

Sledujete aj tvorbu slovenskej VŠMU a ich pedagógov?

Porovnať to nemôžem. U nás sú tri kvalitné školy: v Prahe, Brne a v Bratislave a myslím si, že všade sú kvalitné osobnosti. A na nich to dosť stojí, učenie umenia je veľmi subjektívna záležitosť. Každý ročník je úplne iný, pretože každý vedúci ateliéru má iný prístup. Ale čo som videl posledné veci z VŠMU na festivaloch, stáli za videnie. Naposledy ma v Prahe veľmi chytila za srdce inscenácia Výnosné miesto od Lukáša Brutovského. Myslím si, že kvalitných divadelníkov produkujú každým rokom, či už Praha, Brno alebo Bratislava.

Takže bratislavské divadlá až tak nepoznáte?

Poznám, ale som tam zriedka. Ja sa snažím chodiť do divadla aspoň raz za týždeň. V Brne je veľa príležitostí, ale keď je niečo dobré inde, tak aj cestujem. Najčastejšie do Prahy. Snažím sa byť čo najviac v tom divadelnom prostredí. Preto by som niekedy chcel ísť do Bratislavy na nejaký čas a prebehnúť rôzne divadlá, pretože viem, že sú tam kvalitné veci. Od Národného cez Astorku a GUnaGU až po SkRAT. Ale toľko času nemám. Rád by som tam strávil napríklad celý mesiac a nerobil nič iné, len chodil na predstavenia.

Má práca herca v Česku lepšie docenenie? 

Asi áno. Možností je viac. Točí sa viac filmov, funguje viac divadiel. Ročne vyjde z JAMU 10 činohercov, a väčšina z nich sa uchytí. Je pravda, že niektorí musia ísť do rôznych menších miest, ale takmer všetci si nájdu prácu. Čo moji známi z Bratislavy majú problém. Nie každému to vyjde. Niektorí skončia v kaviarni a nakoniec aj zabudnú, čo vlastne pôvodne študovali. V Česku je aj oveľa viac kritikov a teatrológov, ktorí neváhajú vycestovať hoci aj z Prahy do Ostravy, keď je tam premiéra. Mám pocit, že tých kritikov na Slovensku je pár a sú centralizovaní v Bratislave. Čo znamená, že keď je nejaká premiéra v Žiline alebo v Košiciach, tak sa o tom píše minimálne a to je škoda.

Stalo sa už, že ľudia váš štýl herectva nechápu?

Určite sa také niečo môže stať. Je veľký rozdiel, či niekde hrám prvýkrát alebo či už som niekedy pred tým publikom bol. Keď je to opakované stretnutie, ľudia už vedia na čo idú. Môže sa však stále stať to, že vybehnem na pódium, začnem energicky lietať zo strany na stranu a niekto zažije šok. Ľudia sú často zvyknutí na konverzačné divadlo, kde sa sedí na stoličkách a herci len prednášajú text.

Ani s tým, že nehráte po česky?

Hrávam stále slovensky, nikdy som sa ešte nestretol s tým, že by to niekomu v Česku alebo na Morave vadilo. Iba raz sa mi stalo, že som hral v Prahe a po prvých pár vetách som z prvého radu počul “Ježíš on bude hrát slovensky…” Ja som mu odpovedal “Áno, budem, zvykni si.” Povedal „pardón, pardón“ a všetko bolo v pohode (smiech). Neštudoval som činohru, kde Slovákov štyri roky prísne učia po česky, takže nemám perfektnú češtinu. Je lepšie hrať po slovensky ako nedobrou češtinou. Navyše je slovenčina pre väčšinu Čechov mäkší a krajší jazyk, radi ju počúvajú. Niektorí ľudia z JAMU sa mi smejú, že som tvrdohlavý reprezentant slovenského jazyka v Česku.

Vy to tak cítite?

Nie, ja to tak nevnímam, ale nemám potrebu prekladať, pretože ľudia po slovensky bez problémov rozumejú. A v češtine sa necítim až tak doma. V cudzine hrám ale väčšinou po anglicky. V apríli v Maroku som hral prvýkrát po francúzsky, aby ľudia rozumeli.

Veľa cestujete. Cítite rozdiel medzi domácim a zahraničným publikom? 

Každé publikum je iné, a nedá sa úplne generalizovať na základe národnosti. Za posledný polrok som hral v Taliansku, Kosove, Rakúsku, Maroku, Iráne či Libanone. Každé publikum bolo niečím zvláštne. Napríklad v Iráne mi po vystúpení vraveli, že sa u nich komédie v divadle takmer vôbec nerobia. Pre niektorých bolo úplne novým zážitkom počuť, ako sa vedľa nich smejú cudzí ľudia. Taliani sú zas mimoriadne temperamentní, hluční a stále by tlieskali.

Nie ste v cudzine neistý?

Väčšinou nie. Ale v Maroku som mal obavy, pretože na tom festivale bolo predo mnou predstavenie ruského súboru a celé to hrali rusky. Publikum v Maroku nie je extra kultúrne, takže ľudia sa po pár minútach začali baviť, odchádzali, telefóny pípali a zvonili, to bol pre mňa veľký šok. Do konca predstavenia, ktoré trvalo hodinu a pol, odišla vyše polovica ľudí. To som tým divadelníkom nezávidel. Niečo takéto sa u nás nestáva. Tu ľudia aj na medzinárodných festivaloch sú natoľko kultúrni, že ostanú sedieť napr. aj na litovskom predstavení napriek tomu, že nerozumejú ani slovo. Keď som začal hrať a hovoriť francúzsky, strach opadol, lebo som videl, že mi rozumejú, počúvajú, a chcú sa baviť.

Vždy sa vám darí rozosmiať?

Zatiaľ sa to darí. Je rozdiel v miestach, kde ma poznajú a kde nie. Niekedy sa smejú hneď a niekedy to trvá desať minút kým si zvyknú na môj štýl hrania a humoru, na pohyb. Zatiaľ sa mi nestalo, že by ma vypískali, alebo že by ma niečím zahádzali. (smiech)

Je pre nás nezvyk, keď si umelec za východisko svojej tvorby zvolí pozitívnu emóciu. Väčšinou to nie je smiech a zábava, skôr naopak, smútok.

Toho je už veľa. Urobiť tragédiu, alebo niečo alternatívno-depresívne je omnoho ľahšie, ako vytvoriť komédiu. Myslím si, že rozosmutniť diváka a dostať ho do nejakej depky je oveľa jednoduchšie, ako ho rozosmiať.

Prečo?

Umelci sú často ľudia, ktorí sa radi vŕtajú vo svojich negatívnych emóciách. Filtrujú svoje komplexy. Aj v modernom tanci a pohybovom herectve to vidno. Časté sú témy ako vražda, incest, fóbie, vojna a zloba a choroby a tak ďalej. Jasné, samozrejme, sú to zaujímavé a dôležité témy, ale nie je to moja cesta. Človek si zapne rádio, televíziu, kúpi si noviny, a má toho dosť. Vidí, že tam je zemetrasenie, že tam padlo lietadlo, tam teroristický útok… A ešte o tom aj písať a hrať divadlo mi príde trochu nadbytočné. Negatívneho je prebytok. Ale každý má iný prístup. Ja som si vybral opačný. Tá hlavná emócia, ktorú chcem vyvolať, je úsmev alebo smiech. To je gro komediálnej tvorby.

Chýba v ľuďoch veselosť?

To je individuálne. Závisí kto ako žije a s akými ľuďmi sa stretáva, kam chodí, čo číta a čomu sa venuje. To zlé a nešťastné sa ale priveľa podsúva. Stačí sa pozrieť na bulvár, ktorý sa všade dobre predáva.

Vy aj zo smutnej témy vyrábate vtip. Konzum napríklad určite nie je len téma na zasmiatie.

Postupom času, asi aj vekom, chcem hľadať témy, ktoré sú vážnejšie a ktoré rezonujú. Nehovorím, že chcem napísať hru, ktorá bude mať obrovský filozofický či spoločenský presah s úžasnou katarziou, ktorá ľuďom zmení pohľad svet. Zatiaľ nemám takéto ciele. Ale aj seriózne témy sa dajú spracovať komicky.

Mnohým divákom aj kritikom v súčasnej divadelnej tvorbe chýba reflexia spoločenskej, či politickej situácie. Je povinnosťou umelca odpovedať politickej situácii v krajine?

Každý divadelník je slobodný v tom, aké divadlo chce robiť. Či už politické, alebo apolitické, komediálne, fyzické, hudobné, improvizované, tanečné, kabaretné či iné. Odpovedať politickej situácii v krajine nie je povinnosťou, ale možnosťou umelca.

Čo je v súčasnosti, keď sme zaplavení informáciami z každej strany, vlastne divadlo?

Ja si myslím, že kvalitné divadlo by asi malo nejako pohnúť emóciami človeka. Rozosmiať ho, rozplakať, vytrhnúť z každodennej reality. Veľký prínos je to, že sa ľudia stretávajú a komunikujú, televízia je asociálna. Bolo by skvelé, keby ľudia chodili ešte viac do divadla, aby boli spolu. Je to živé umenie, v ktorom je každé predstavenie originálne. Natočený film sa už nezmení, namaľovaný obraz sa už nezmení, ale divadlo sa mení každý večer. Vyvíja sa s priestorom, s atmosférou, s publikom. Je to živé médium, cez ktoré môžem hrať svoje nápady a vízie. Divadelné predstavenie je magická chvíľa.

Nechceli by ste skúsiť televíznu tvorbu?

Minule mi niekto povedal, že keby som hral ešte niekde v seriáli, mal by som všade úplne vypredané. Ale to asi nie je úplne moja cesta, aby som cez obrazovku naháňal divákov. V dobre napísanom filme by som si možno zahral, ale preferujem divadelnú cestu. Moderovanie ani seriály ma nelákajú, zopár ponúk som preto odmietol.

Okrem toho, že komiku hráte,  ju aj kreslíte.

Kreslím kreslené vtipy, napriek tomu, že neviem veľmi kresliť. Vydal som aj knižku „Absurdity, naivity“. Slovné hračky, naivné nápady. Ale nemám s nimi ambíciu niekam sa prepracovať. Je to záľuba, ktorú mám od základnej školy. Vždy som kreslil učiteľky, spolužiakov a keď už som mal tých vtipov vyše sto, tak som sa rozhodol, že ich vydám.

Čo pre vás znamená pojem autorská tvorba, nakoľko je spojená s tým, čo od vás očakáva publikum. Myslíte na divákov, keď tvoríte?

Autorská tvorba pre mňa znamená absolútnu slobodu. Hrám, čo píšem. Pri tvorbe myslím na to, aby bola hra zrozumiteľná širokému publiku, nechcem hrať pre hŕstku kritikov či teatrológov. Neviem odkiaľ a kedy to prišlo, ale tvorba, písanie a hranie sa stali nevyhnutnými súčasťami môjho každodenného života.

Môžete trochu priblížiť, ako tvoríte svoje hry, ako ich píšete?

Vždy mám pri sebe papier a pero, takže veľmi veľa napíšem na cestách, vo vlaku, v autobuse, v lietadle. Mám papier aj pri posteli, niekedy sa budím aj počas noci a čosi napíšem. Nakoniec mám veľa zdrapov papiera, zápisníky, servítky, veľký objem materiálu. Potom si sadnem a triedim to. Pretože sa stáva, že si niečo zapíšem, som z toho nadšený a po dvoch týždňoch zistím, že to za nič nestojí. Málokedy sa mi podarí naraz napísať niečo ucelené. Píšem nárazovo. Snažím sa inšpirovať zo všetkých strán, nasávať všetko ako huba.

Takže sledujete ľudí a zapisujete si, čo robia?

Veľa čerpám z reálneho života. Sledujem ľudí, chôdze, činnosti. Aj niektorí moji známi sa občas objavia v hre.

Našli sa v nej?

(smiech) Niektorí áno. Ale neboli veľmi rozčúlení, vždy to robím tak, aby ostatní nevedeli, o koho ide. Ale ten humor je často len zveličenie reality. Napríklad môj kolega čašník bol veľmi pomalý. Takže keď som to prehnal, urobil som v predstavení čašníka, ktorý ide hodinu s jedným vínom. Alebo máte nepríjemných čašníkov. V mojej hre príde a zhúkne: „Budete piť alebo aj žrať?!“. Je to zveličenie normálnej situácie.

Takže ľudia sú vtipní?

Ľudia vedia byť naozaj veľmi vtipní. Keď sa človek nastaví na komediálnu tvorbu a na všetko sa pozerá cez komické okuliare, tak vidí humor v situáciách, kde ho iní nenájdu. Či už niekto vtipne kráča, alebo sa vtipne vyjadruje, má čudnú povahu. Ľudia vulgárni, decentní, cynickí, infantilní. V tej rôznorodosti je humor.

Zdá sa vám, že absurdne?

Je v nich veľa absurdity. Presne preto mám stále blízko seba zápisník a pero.